História a vývoj skla a porcelánu

Sklo a porcelán majú fascinujúcu históriu, ktorá sa začína v staroveku. Sklo bolo objavené náhodou pred viac ako 4,000 rokmi v Mezopotámii, kde sa z piesku a popola pri vysokých teplotách stalo číre alebo farebné sklo. V Číne bol vynájdený porcelán okolo 2,000 rokov naspäť, známy svojou pevnosťou, bielou farbou a polopriehľadnosťou. Obe remeslá sa rozvíjali cez stáročia, pričom inovácie v technikách a materiáloch umožnili vznik nových štýlov a foriem. Dnes sklo a porcelán nie sú len predmety denného použitia, ale aj umenie, ktoré odráža kultúrnu a historickú hodnotu.

Sklo a porcelán sú dve z najstarších a najvýznamnejších remeselných materiálov v ľudskej histórii, pričom každý z nich má svoju jedinečnú cestu vývoja a inovácie. Sklo, pôvodne objavené v Mezopotámii približne pred 5 000 rokmi, bolo spočiatku využívané kvôli svojej praktickosti ako nádoby a dekoratívne predmety. Techniky fúkania skla, objavené v prvom storočí pred naším letopočtom, revolučne zmenili výrobu skla, umožňujúc vytváranie ľahších a zložitejších tvarov. Porcelán, známy pre svoju pevnosť, bielu farbu a transluciditu, bol vynájdený v Číne počas dynastie Tang (618-907 n. l.), ale jeho masová výroba a export do Európy sa začali až v období dynastie Ming. Európania boli dlho fascinovaní „bielym zlatom“ a usilovali o odhalenie tajomstva jeho výroby, čo v 18. storočí viedlo k vzniku prvých európskych porcelánok.

V priebehu storočí sa sklo a porcelán stali nielen predmetmi každodennej potreby, ale aj platidlami výmeny, symbolmi sociálneho postavenia a objektmi umenia. Inovácie pokračovali aj v modernom období, pričom nové technológie a dizajnové prístupy rozšírili možnosti ich využitia. Dnes sú sklo a porcelán stále cenené pre svoju estetickú hodnotu a remeselnú zručnosť, čo odráža ich nezmenenú prítomnosť v umení, dizajne a každodennom živote.

Porcelán (zastaralo tiež porculán) je keramická hmota, vzniká vypálením keramického cesta, tvoreného zmesou kaolínu, ostriva a taviva. Používa sa na výrobu riadu, sanitárnej keramiky, elektrických izolátorov, dlaždíc, ozdobných predmetov, v dentálnej keramike a mnohých ďalších predmetov (sošky, hlavičky bábik a i.).

Porcelán bol objavený a vyrábaný v Číne – tzv. protoporcelán od 7. storočia pred n. l., porcelán ako ho poznáme dnes potom od 7. storočia n. l. to, že výraz „China“ sa stal v Európe všeobecným označením tohto luxusného produktu. Pri pokusoch o napodobnenie čínskeho porcelánu európski keramici mnohokrát zlyhali, dokázali spracovať bielu hlinu vizuálne podobnú kaolínu (ten nemali) a vypáliť ju na dostatočne vysokú teplotu 1250–1300 °C, ale získali iba kameninu chybne označovanú taliansky porce kameninu, pretože chýbal kaolín, ostrivo a oxid železa. Nájsť správnu zmes látok sa v roku 1708 podarilo nemeckému grófovi Ehrenfried Walther von Tschirnhaus, ktorému asistoval Johann Friedrich Böttger. Receptom bola kombinácia ingrediencií zahŕňajúcich coldický íl – ide o druh kaolínu, podľa nemeckého mesta Colditz, ďalej vápenatý alabaster a kremičitý piesok.

Pri správnom pomere všetkých zložiek a ich dobrom vypálení vznikol dostatočne tvrdý, biely a polopriesvitný materiál – porcelán. V Európe bol tento postup veľmi komplikovaný (na rozdiel od Číny, kde je možné kaolínové íly na výrobu porcelánu ťažiť z prírodných ložísk), treba nájsť správny pomer kaolínu k ďalším surovinám a kombinácii ingrediencií. Vplyv orientálnych manufaktúr na objav európskeho porcelánu možno teda považovať za minimálny, skôr inšpiratívny vzor.